BEAUCERON

História plemena beauceron

Beaucký pes, Beauceron alebo Červená pančuška sú pomenovania používané od konca XIX. storočia k označovaniu týchto starobylých planinských francúzskych ovčiakov, ktorí boli všetci rovnakého typu, s krátkou srsťou na hlave, s hrubým krátkym osrstením a obvykle kupírovanými ušami. Na tele mali pálené znaky, obzvlášť na koncoch všetkých štyroch končatín, čo podnietilo chovateľov k tomu, aby tieto psy nazývali "červená pančuška". Srsť bývala obvykle čierna s pálením, ale tiež šedá, celá čierna alebo celá pálenej farby. Tieto psy boli chované a vyberané na základe svojich schopností viesť a strážiť stáda oviec.

Beauceron a Briard

Pri výklade histórie tohto plemena sa nedá obísť jeho v minulosti úzka spätosť s ďalším z francúzskych ovčiakov – s Briardom. Prvýkrát rozdiely medzi týmito dvoma plemenami popísal kňaz Abbé Rozier v roku 1809. Bol to práve on, kto prvý krát uviedol do povedomia názvy Berger de la Brie a Berger de la Beauce avšak v tom čase neboli ešte používané oficiálne. Do tejto doby boli totiž nielen spoločne vystavované v jednej triede, ale boli považované za úzko príbuzné, dokonca vzájomne odvodené. I napriek tomu, že tieto dve plemená sa výzorom líšia, mali obe rovnaké využitie. V dávnejšej minulosti sa francúzski farmári vôbec nezaoberali výzorom psa, dôležité boli hlavne pracovné schopnosti. Preto boli títo psi typovo veľmi rozmanití a všetci spadali do kategórie Chien de la Plaine – v predklade do kategórie "psa z roviny". Psy z roviny slúžili ako ochrancovia dobytka pred šelmami a pytliakmi a postupom času sa z Bergera de Beauce a Bergera de Brie stali nepostrádateľné ovčiarske a strážne psy.

Až do roku 1888 boli predkovia Beaucerona i Briarda považovaní za jedno a to isté plemeno. Až v spomínanom roku boli prvý raz jasne a jednoznačne oddelené známym francúzskym kynológom, veterinárom a členom lekárskej akadémie – Pierrom Mégninom. Ten v roku 1896 spolu s veľkopodnikateľom a vynikajúcim znalcom ovčiakov, Lauretom de Villette zorganizoval vo veľkej obchodnej hale vo Villette ustanovujúcu schôdzu na ktorú boli pozvaní mnohí zainteresovaní chovatelia a priaznivci tohto plemena ako aj Emmanuel Boulet (farmár a chovateľ) a Ernest Menaut (vtedajší minister poľnohospodárstva) kde boli vypracované prvé štandardy a oficiálne zapísané názvy oboch plemien. Dlhosrstý ovčiak bol nazvaný Chien de Berger de Brie a krátkosrstý ovčiak Chien de Berger de Beauce – Beauceron. V roku 1897 bol nimi založený "Club Francais du Chien de Berger" – Francúzsky klub ovčiarskych psov.

Prvým registrovaným Beauceronom v L.O.F. ("Livres Origines Francais" tzv. Francúzskej knihe pôvodu) ktorá bola súčasťou "Societe Central Canine" založenej v roku 1882 sa stala v septembri v roku 1892 suka Bergere de la Chapelle narodená v roku 1891. Obe plemená sa v nasledujúcich rokoch oddeľovali od seba stále viac. Prvý špeciálny klub bol založený v roku 1911 a bol nazvaný "Club des Amis du Beauceron" – Klub priateľov Beaucerona. Zároveň začal byť vydávaný i klubový časopis "Le Bas rouge". Prvú knihu venovanú výhradne Beauceronovi napísal v roku 1927 Monsieur A. Siraudin. Doposiaľ je považovaná za niečo ako "bibliu Beaucerona". Beauceron bol veľmi skoro uznaný a registrovaný organizáciou Fédération Cynologique Internationale (FCI) a má štandardné číslo 44. Vo Francúzsku patrí medzi 10 najpopulárnejších plemien – počet presahuje 35 000 jedincov a jeho chov sa postupne rozširuje po celom svete.

Výzor beaucerona v minulosti

V tej dobe boli však ešte obe plemená typovo neustálené. Preto sa jedince v minulosti výzorovo líšili od Beaucerona ako ho poznáme dnes. Aj prvá šampiónka plemena Beauceron – suka Bergere de la Chapelle, bola odlišná od súčasného štandardu. Pôvodní Beauceroni mali často dlhšiu srsť ako povoľuje dnešný štandard, tiež boli menší ako súčasne a mali užšie hlavy a papule. Taktiež pálenie na labách mohlo byť umiestnené i vyššie na nohách ako je dnes povolené. Práve toto mohlo dať iniciatívu k prezývke "červená pančuška". Srsť bývala obvykle čierna s pálením, ale tiež šedá, celá čierna alebo celá pálenej farby. Uši boli obvykle kupírované.


Text: Daniela Šteinerová, máj 2021

Povaha

Beauceron sa vyznačuje viacerými vlastnosťami a preňho charakteristickými povahovými črtami, ktoré je potrebné aspoň v krátkosti popísať a ktoré je potrebné dobre poznať pred tým, ako sa pre toto plemeno rozhodnete. V prvom rade je to nesmierne inteligentné plemeno s dlhodobou pamäťou.

Beauceron dokáže perfektne zvládať aj tie najrôznejšie úlohy a jeho využitie je všestranné, avšak je na nás, aby sme beauceronovi úlohy zadali dostatočne zrozumiteľne tak, aby ich beauceron mohol splniť podľa našich želaní a nie podľa svojho vlastného (originálneho) uváženia. Pri výcviku beaucerona musí byť majiteľ dostatočne všímavý a predvídavý, beauceron neznesie nekonečné opakovanie tých istých povelov a nemá rád stereotypný spôsob výcviku.

Ďalšou z dôležitých vlastností tohto plemena je jeho vysoký temperament. Toto plemeno má obrovské zásoby energie a má pomerne vysoké nároky na jej vybitie. Vysoký temperament tohto plemena je spojený aj s množstvom výhod. Pri správnom vedení pes pracuje radostne a neúnavne, okamžite reaguje na povely a pôsobí živým a radostným dojmom. Majitelia beaucerona by mali mať pri výchove a výcviku tohto plemena na pamäti tzv. zlaté pravidlo, ktorým je "železná ruka v zamatovej rukavici".

Pre beaucerona je charakteristická jeho naviazanosť na jedného pána. Mal by ho cvičiť len jeden človek, hoci beauceron bude bezhranične milovať celú rodinu.

Ďalšou z vlastností beaucerona je jeho vytrvalosť. Ak je správne motivovaný dokáže pracovať veľmi dlho a je vytrvalý ako na stope, tak i pri obrane. Tomuto sa majitelia beauceronov nesmú čudovať, keďže príslušníci tohto plemena boli v minulosti využívaní aj pri práci so stádom, kedy denne prekonali vzdialenosti niekoľkých desiatok kilometrov. Pohyb je pre beaucerona tak prirodzený, ako dýchanie.

Dôležitá črta, ktorá musí byť v povahe beaucerona prítomná je odvaha a ochota chrániť svojho pána. Základom je správne vedenie psa od šteňacieho veku. Správne vychovaný beauceron musí byť v každom prípade pes, ktorý je schopný tvrdo chrániť svojho pána, ak to okolnosti vyžadujú. S už spomínanou vysokou inteligenciou tohto plemena súvisí i jeho schopnosť odhadnúť situáciu – beauceron, ako strážca je veľmi ostražitý, nie je však jeho zvykom nadmerne a zbytočne štekať.

Niektoré nedospelé zvieratá sa môžu pri styku s neznámymi a nečakanými podnetmi (napr. nepríjemný zvuk) chovať rezervovanejšie a zdroj zvuku najprv z bezpečnej vzdialenosti pozorovať. Nejedná sa však o plachosť ale neskúsený, mladý beauceron takto vlastne odhaduje závažnosť situácie. Netreba sa tým zbytočne znepokojovať, pretože správne vedený mladý beauceron časom vyrastie v neohrozeného psa a dospelý beauceron sa v žiadnom prípade nebojí výstrelov, kriku, ani iných podnetov a je schopný sebaisto a tvrdo zakročiť v hoci i v neznámej situácii.

Sebavedomie a nebojácnosť je jednou z jeho najdôležitejších vlastností. Nervózny malý špic je pre svoje okolie skôr nepríjemný ale neočakávateľne reagujúci beauceron by mohol predstavovať už vážny problém. V každom prípade vychovať sebavedomého beaucerona nie je ťažké, ak jeho majiteľ vie ako na to. Ten istý pes potom bez problémov znesie dotyk neznámeho človeka, je ho však ochotný napadnúť, ak by ohrozil jeho pána. Na záver popisu povahy beaucerona, by ešte bolo vhodné uviesť, že je to pes, ktorý si všetko dobré i zlé dlho pamätá a ľahko neodpúšťa. Preto je neuvážené a hrubé násilie pri jeho výcviku veľmi škodlivé v prvom rade pre psa a u tvrdých pováh aj pre pre majiteľa.

Využitie

V súčasnosti, je použitie tohto plemena omnoho širšie, okrem svojho pôvodného poslania je vynikajúci strážca, vo Francúzsku má nezastupiteľné miesto v policajných zložkách, výborne sa osvedčuje ako záchranársky pes, zvláda všetky kynologické športy a dokonca našiel využitie aj ako vodiaci pes a v canisterapii. Počas svetových vojen si toto plemeno získalo pomerne veľkú vážnosť. Cenná bola ich sila – statné, ale mrštné a obratné telá uniesli ťažké pásy s muníciou pre guľomety, ale aj samostatnosť a vysoká inteligencia – slúžili i ako poslovia v situáciách, kde by človek nemal šancu na prežitie. O ich schopnostiach postrehu a intuície sa dodnes rozprávajú v tejto krajine legendy. Za hranicami svojej vlasti je beauceron pomerne málo známy, ale pre Francúzov je to národný symbol a pýcha.

Text: Daniela Šteinerová, Alica Havelková, máj 2021